Blog
Estado de alarma - rok na strednej škole v Španielsku

Volám sa Soňa a som rok na strednej škole v Španielsku, vo Valencii. Takto presne pred rokom som vypisovala posledné papiere na môj 1 rok v zahraničí. Vôbec som si nemyslela, že by som sa mohla ocitnúť v takejto situácii. A už vôbec nie, že si vyberám krajinu, ktorá bude najviac postihnutá pandémiou.

Je toho tak veľa ako to tu prebiehalo, že ani neviem kde začať. Pamätám si na moment, keď to vypuklo v Taliansku a zrazu sa objavil prvý prípad vo Valencii, tuším niekedy začiatkom februára. Ja som si z toho nič nerobila a taktiež som si nemyslela, že by to mohlo vypuknúť až do takéhoto štádia v akom sme teraz. Momentálne sme už takmer 2 mesiace zavretí doma.

Keď sa naskytol prvý prípad, nikto nič nerobil. Žili sme normálny život a nikto tomu neprikladal žiadnu váhu. Počet nakazených sa stupňoval a stupňoval. Stále nič. Medzitým na Slovensku už zatvárali školy. V Španielsku stále nič. Celý február sme chodili do školy a žili normálny život. Ani sme nepomysleli na to, že o pár dní bude nebezpečné vyjsť na ulicu.

1.marca začali ich typické oslavy, ktoré sa konajú každoročne vo Valencii, Fallas. Každý deň o druhej poobede sme išli do centra sa pozrieť na takzvanú ‘‘mascletu‘‘. Tiež jeden večer sme ešte stihli obrovský ohňostroj. Asi týždeň od kedy začali tie oslavy, začali robiť prvé kroky. To čo všetci nechceli a to zrušenie Fallas.

Do školy sme stále chodili až do momentu, kedy sa začali prázdniny počas Fallas, ktoré už boli zrušené. Mysleli sme si, že sa po týždni prázdnin vrátime do školy, ale oznámili nám, že až do odvolania je škola zavretá. Pamätám si, že 2 dni pred mojou osemnástkou, ktorú som mala osláviť s mojimi španielskymi kamarátmi, zavreli všetke podniky a už sa neodporúčalo ísť von. Čiže „rozlúčiť“ sa s kamarátmi na dobu neurčitú sme sa už nestihli.

Deň pred mojou osemnástkou vyhlásili „estado de alarma“ čo znamená, že nám zakázali vyjsť na ulicu bez vysvetlenia. Len vyvenčiť psa, vyniesť smetie a ísť do obchodu. Povolenie mali tiež deti s hyperaktivitou, autisti... Aj keď sa našli rôzni ľudia ktorí začali kričať na daných ľudí rôzne vulgarizmy a volať políciu. Ešte si spomínam ako sme videli s rodinou v správach ako držia ľudí v Taliansku doma, že po uliciach boli samé policajné auta. Ani sme sa nenazdali a už to bolo aj u nás.

Nakoniec som moju 18ku oslávila len s mojou španielskou rodinou kde mám 3 súrodencov a dokopy sme 6. Nuda tu fakt neexistuje. Karanténu zvládame s mojou rodinou celkom dobre. Aj keď som naozaj veľa premýšľala, či sa vrátim domov. Nakoniec som ostala a určite to neľutujem. Hoci som ostala z organizácie vo Valencii sama a s kamarátmi z organizácie sa nestihla rozlúčiť. Dohodli sme sa, že sa určite ešte raz stretneme.

Momentálne sme v karanténe už 2 mesiace bez možnosti vyjsť čo len troška von.  Tu rúška ani nie sú povinné. Prvé týždne karantény sme s mojou staršou sestrou (17) piekli rôzne veci. Bábovky, croasanty, robili pudingy atď.. Časom sa k nám pridala aj mladšia sestra (13). S ňou sme viackrát robili palacinky. Okolo dvanastej na obed začíname online hodiny z niektorých predmetov. S profesormi sme stále v kontakte. To čo sa mi najviac páči na škole je, že je tu kamarátsky prístup a učitelia a deti sa tu oslovujú vlastnými menami a nevykajú si.

Tiež sme veľakrát hrali rôzne spoločenské hry, tancovali, hrali playstation, Wii, fotili sa a rôzne ďalšie veci. Tiež sme sa venovali bratovi (10). Večer si všetci spolu zvykneme pozrieť nejaký film. Keď sa už oteplilo začali sme chodiť na terasu a opaľovať sa. Odkedy sa oteplilo, trávime veľa času na terase. Celú karanténu trávim hlavne s mojou staršou sestrou. Taktiež každý večer o ôsmej vyjde na balkón celé Španielsko a tlieskame. Aj keď sa to tu pomaly začína uvoľňovať a už nám vyhradili nejaký čas na prechádzku a situácia sa zlepšuje, bude trvať dokiaľ to tu dostane do normálu. Myslím si, že táto situácia nás naučí vážiť si veci a nebrať všetko za samozrejme.

To ako rodiny zvládajú karanténu tiež veľmi záleží od rodiny a o spolunažívaní. Ja si myslím, že mám tu najlepšiu španielsku rodinu. Bez nich by som to určite nezvláda tak dobre keďže mám u nich neskutočnú oporu a berú ma ako svoje ďalšie dieťa.

Soňa