Blog
Moje začiatky na strednej škole v zahraničí
(Škótsko)

Keď mi v lete prišiel e-mail, že ma umiestnili do rodiny v Škótsku, povedať, že som bola rada, by celú situáciu neopisovalo veľmi presne. Takmer som vyletela z kože, keďže som začínala mať obavy z toho, že sa mi to snívalo, lebo sa dlho nič nedialo.

Fastforward niekoľko týždňov: Sedím v lietadle Bratislava-Edinburgh a pomaly si začínam uvedomovať, že sa to konečne deje. Chvíľu trvalo, kým tá realisation prišla, a kým celkom odoznel ten náhly nával stresu. Konečne som tam bola.

Prílet a prvé stretnutie s host-family

Začnem čisto teoretickým príbehom. TEORETICKÝM, dobre?

Pre vstup do Spojeného kráľovstva potrebuje rodičom podpísané potvrdenie o mieste a dôvode pobytu každý, kto ešte nie je plnoletý. Je bežné, že sa preto colníci vždy opýtajú, či daná osoba vie, kam ide, a kto ju čaká.

V prípade, že by sa (teoreticky) jeden z vašich host-parents volal rovnako ako osoba známa na medzinárodnej úrovni, meno známeho by (teoreticky) ušetrilo veľa komplikácií. Len málo vecí by totiž mohlo naštartovať pobyt tak dobre, ako stráviť desať minút na hraniciach do krajiny, s občiankou v jednej ruke a povolením na vstup v druhej ruke, zúfalo sa snažiac nepresvedčenému pracovníkovi letiska vysvetliť, že ono to tak naozaj je, a že vy by ste už vážne radi prešli.
Toto by sa vám TEORETICKY stalo.

A teraz k praktickejším veciam.

Moja host-mother ma so sesternicou vyzdvihli na letisku, a na ceste domov sme sa dali do reči. Majúc to živo v pamäti si viem presne vybaviť, aké to bolo zvláštne, nehovoriac o tom, čo sa mi stalo ešte na pasovej kontrole. Uvedomiť si, že unless sa niečo nehorázne pokazí, toto budú ľudia, s ktorými strávim najbližšie dva roky svojho života.

A musím teda povedať, že by som viac spokojná už ani byť nemohla. Obidvaja host-parents sú veľmi milí, vtipní a celkovo neuveriteľne rozkošný manželský pár. Hneď prvý týždeň ma povozili po okolí, vďaka čomu som sa necítila tak stratene, lebo som toho roku priletela ako celkom prvá.

Spolu sme napríklad navštívili pobrežné mestečko Portobello.

Čo človek robí, keď dorazí skôr?

Zabíjala som čas chodením do parku, čítaním požičaných kníh (majú ich plenty), a pozeraním tunajších televíznych programov. Mám dosť vysokú toleranciu na všetko možné, ale doteraz som si nezvykla na to, čo im tam v tej telke chodí. A o reklamách ani nehovorím, to je to najviac random, čo som kedy v oficiálnom vysielaní videla.

Škótsky prízvuk

Je to jeden z mojich top fave prízvukov, pokiaľ som sa mala rozprávať s niekým iným ako s rodinou. Oni sa totižto snažili rozprávať čistejšie, za čo som im veľmi vďačná, bola som celkom stratená. Je veľa stratégií ako sa s ním stotožniť. Ponúkam tie najčastejšie a najobľúbenejšie (9/10 exchange students approve).

“Súrodenecké” vzťahy

Je viac ako pravdepodobné, že už pred tvojim príletom budeš okrem host-family aj v kontakte so svojim host-sibling, takže by ste o sebe už čo-to mali vedieť. Aj tak na to netreba tlačiť, chvíľu potrvá, kým si na seba celkom zvyknete. Netreba zabúdať, že kým ty vidíš svojho host-sibling ako celkom novú osobu, rovnako je to na ich strane.

Aby som bola celkom úprimná, vždy je tu možnosť, že si nebudete vo všetkom rozumieť (hovorím z vlastnej skúsenosti), ale žiaden strach, v škole vás bude určite viacero a ostať osamote je tak celkom bez šance. :)

Nástup do školy a vyučovanie “na škótsky spôsob”

Mnohé britské stredné školy si vyhradzujú právo usporiadať si najprv vlastných žiakov, a až potom zahraničných študentov, aby sa uistili, že im vyjde miesto.
Moja škola si nás najprv pozvala na stretnutie s “Depute Headteacher”, ktorý vybavuje všetky formálnosti. Pár dní pred našim nástupom si nás zavolali, aby sme si zvolili predmety. Obyčajne ich je 4-5, majú po 5 hodín + tutorial (niečo ako konzultácie alebo doučovanie, je to automaticky zarátané do rozvrhu). Okrem toho máš podľa zvolenej úrovne predmetu aj nárok na určitý počet “Private study” hodín (ich účelom je samoštúdium).

Ako skutoční študenti sme nastúpili asi týždeň po oficiálnom začiatku školského roka, takže škola bola už v plnom prúde a my sme do všetkého chaosu len tak vkĺzli.

Ak sa toho obávaš, tu ťa svojimi odpoveďami trochu povzbudím.

• Ako veľmi som bola zmätená, keď som tam začala chodiť?

Celkom. Toto však bolo realitou úplne každého jedného z mojich nových zahraničných spolužiakov, takže o nič nešlo.

• Ako dlho mi trvalo naučiť sa nový rozvrh?

Asi dva týždne.

• Ako dlho trvalo, kým som si zapamätala, kam presne mám ísť, aby som sa dostala tam, kam potrebujem?

Asi štyri mesiace, ale to preto, lebo vôbec nemám zmysel pre orientáciu.

• Ako často sa našiel niekto, kto bol dostatočne ochotný ma odprevadiť?

Vždy. Naozaj, vždy sa našiel niekto, na koho som sa mohla spoľahnúť, za čo som bola veľmi vďačná.

Niečo, na čo však našinec nie je zvyknutý, sú 50-minútové hodiny, ktoré sú delené len jednou doobedňajšou a jednou obedovou prestávkou. Prikladám môj vlastný rozvrh pre lepšiu predstavu.

Nie je to však o nič komplikovanejšie, ako ktorákoľvek škola u nás.

Jednou z mojich najobľúbenejších vecí bolo pozorovať zhrozené výrazy mojich spolužiakov, keď zistili, že u nás v tomto ročníku máme okolo 12 predmetov, nehovoriac o tom, že niektoré školy aj viac.

Žiaden strach, nie je to žiadna maturita (tá príde až o trochu neskôr).

Soňa, Škótsko 2018-19